11 dní v kláštore: Klauzura, ticho a modlitba

opatstvi matky boží novy dvur kláštor cisterciani trapisti

Vydal som sa ďaleko za hranicu svojho komfortu, aby som na vlastnej koži zažil mníšsky život. Navštívil som kláštor, v ktorom platia prísne pravidlá. V duchu chudoby, práce, modlitby a samoty tu žije 25 mníchov, ku ktorým som sa na nejaký čas pridal aj ja. 

Všetko sa to začalo približne pred 7 mesiacmi. Bol august 2017, ja som sa nachádzal na svojom stopárskom tripe kdesi na predmestí mesta Vroclav. Po niekoľkých hodinách únavného stopovania sa moje nohy dotkli rozpáleného chodníka, z chrbta mi zletel 15 kilový ruksak a ja som zažil neuveriteľný pocit šťastia a radosti.

V tejto chvíli som pocítil neopísateľný dotyk slobody a nespútanú túžbu byť sám sebou. Aj keď som v tom momente nevedel, čo to presne znamená, no celkom dozaista som vedel, že môj život sa musí zmeniť. A tak sa aj stalo. Počas tejto stopovačky som spravil rozhodnutie, že v roku 2018 seknem zo všetkými kampaniami, projektami a aktivitami, aby som šiel na hlbinu. 

Mesiac bez sociálnych sietí

Je začiatok februára. Odhlasujem sa z Facebooku, Instagramu a všetkých sociálnych sietí. Na maily si nastavujem automatickú odpoveď, vypínam notebook aj zvonenia v mobile. Začal sa druhý mesiac môjho sabbaticalu, obdobia, ktoré som sa rozhodol venovať tvorivému oddychu (viac sa dočítate tu – klik!).

To, o čom som dlho sníval, to čoho som sa skutočne bál. Tento vzácny moment práve nastal. Z Prahy vyrážam na cestu do českého kláštora v Novom Dvore. Stihol som pred tým vypiť ešte jednu výbornú kávu, nateraz poslednú.

S trapistami ďaleko od civilizácie

novy dvur blogNajbližších 10 dní strávim v kláštore cisterciánov prísnej observancie. Cisterciáni alebo aj trapisti, ako sa nazývajú, zachovávajú rehoľu sv. Benedikta. Od klasických benediktínov sa však na prvý pohľad odlišujú predovšetkým veľmi prísnymi pravidlami rehoľného života.

Po niekoľko hodinovej ceste vystupujem v Toužime. Nachádzam sa v západných Čechách a netrvá dlho, kým začnem chápať, prečo sa mnísi už stáročia usídľujú na miestach, kam ľudské oko nedovidí. Príroda je tu očarujúca, akoby sa tu zastavil čas. Celou cestou nestretnem ani jedno auto, ktoré by mi dalo nádej, že to čo hľadám ja, sa dá skutočne nájsť.

Do kláštora sa nedá dostať autobusom ani vlakom, jedine tak pešo zo 6 kilometrov vzdialeného Toužimu. Príjemná cesta sa preto razom mení na desivo vyzerajúce kopce. Netrvá dlho a ja cítim každý jeden krok a každý jeden kilogram na svojom chrbte. Po dvoch hodinách putovania však objavujem v diaľke rysy tajuplného kláštora.novy dvur klaštor cisterciani

Hľadám mnícha v bielom rúchu so špicatou kapucňou

Nikde nikoho. Žiadny smiech, žiadne hlasy. Ako sa približujem, premýšľam čo ma na tomto mieste bude čakať. Namosúrení rehoľníci, prísni kňazi alebo nadšení mladíci? Vchádzam do dverí v ktorých ma nikto nečaká, len opustený telefón a na ňom číslo 60200. Odvážim sa zavolať a ohlásiť svoj príchod.

Očakávam, že o malú chvíľu príde hĺbavý mních v bielom rúchu a špicatou kapucňou na hlave. Opak je však pravdou. Oproti mne kráča muž v zašpinených monterkách. Má na sebe starú futrovanú bundu, zablatené topánky a čiapku z čínskeho obchodu. Hneď si spomeniem na Maroša Kuffa a môj pobyt v Žakovciach. Nie je to však Maroš, ale brat Silvano z kláštora.

Na modlitby chodia 7x denne

Ukazuje mi priestory a ja sa ho medzi tým pýtam, aký bude môj program počas najbližších dní. ,,To je skôr na vás,” odpovie mi a nechá ma v pomykove. Vysvetľuje mi, že ľudia sem prichádzajú do ticha a tak je na nich, ako chcú tento čas využiť.

Môžem sa stať súčasťou ich oficiálneho programu, ktorý sa skladá zo siedmych spoločných modlitieb za deň. Viete si to vôbec predstaviť? Ja zatiaľ ani náhodou. Alebo sa môžem zapojiť do ich každodenných prác. To mi však tiež príliš nevonia.

nový dvur klaštorNo teraz už vchádzam do svojej izby. Pohľad, ktorý sa mi naskytá, ma dostáva do úžasu. Čakal som všeličo (bungalov, karimatky,…), ale toto? Pred očami mám izbu ako z Pinterestu, alebo ak chcete ako z výstavy interiérového dizajnu. Veľká a priestranná, biela a drevená, s posteľou a nádherným výhľadom cez približne 5 metrové podlhovasté okno. Na stole program modlitieb, biblia a kľúče od izby.

Ticho a prísna klauzura

zdroj: novydvur.cz

zdroj: novydvur.cz

,,Za tou bráničkou, ktorú vidíte, platí prísna klauzura. To je nerušený priestor života mníchov, do ktorého prosím nevstupujte. Chcem vás tiež poprosiť, aby ste dodržiavali ticho. V dome pre hostí, rovnako ako v kostole či okolí. Ticho je pre nás vzácne.” To bola posledná veta, ktorú som počul od brata Silvana nasledujúcich 10 dní.

Len čo som zatvoril dvere svojej izby a ľahol si na postel, ponoril som sa do úplného ticha. O malú chvíľu ma už čakali prvé spoločné modlitby v kostole – Nešpory. Bol som nesmierne zvedavý na ostatných mníchov, na celú tú atmosféru.

V rukách držím “mníšsky žaltář”, v ktorom sa snažím listovať a zistiť, čo sa mnísi aktuálne modlia. Nejde mi to ani náhodou. Kým sa mi podarí nalistovať správny žalm, modlitby sa končia.

Vznešené spevy v úplnej tme

Idem preto na večeru, po ktorej ma čakajú ďalšie spoločné modlitby. Volajú sa kompletář. Vchádzam preto opäť do kaplnky, tentokrát však do úplnej tmy. To, že sa mám prežehnať, v tej tme zistím len za rozpačitého pohybu mníchov predo mnou. Nevidím nič a nikto nevidí mňa. 

V nasledujúcich minútach sa ponáram do vznešenej atmosféry, ktorá ma celého pohlcuje. V kaplnke plnej tajuplných mníchov sa ozýva netypický spev žalmov.

Skúste si na chvíľu predstaviť, že sa 25 mužov modlí spevom v úplnej tme. Práve to sa odohráva pred mojimi očami, aj keď nič nevidím. Prajem si, aby táto vzácna chvíľa trvala oveľa dlhšie. Každý tón sa ozýva v priestore impozantným spôsobom.

Čochvíľa sa však modlitby končia spevom Salve Regina, ,,vznešenej antifóny”, ako to nazývali ľudia v stredoveku. Keď si uvedomím, že mnísi sa tento chválospev modlia každý večer už od 12. storočia, po chrbte mi behajú zimomriavky. 

Budík si dávam na 3:15, zaspať však nemôžem

Zdroj: novydvur.cz

Zdroj: novydvur.cz

Po prežehnaní nastáva v celom kláštore povinné ticho. Čiže kým doteraz som sa mohol opýtať bratov aspoň nevyhnutné minimum, preto aby som pochopil, ako sa tu žije, teraz nemôžem povedať ani slovo.

A to je 19:50. Predstavte si, že by ste celý večer mali byť ticho a dokonca by ste už mali ísť spať. O takomto čase tu začína noc. S tým spánkom to však nebude ktoviečo, pretože v kláštore Nový Dvor sa vstáva už o 3:15. Budík som si nastavil, no zaspať nemôžem.

Premýšľam o tom, čo ma tu čaká. Aký bude ďalší deň a či sa mi podarí dostať do bezprostrednej blízkosti trapistov. Presa len: žijú tu niekoľko rokov v úplnej uzavretosti a samote. Vybrali si ju dobrovoľne a odísť do civilizácie ich vôbec neláka. Práve naopak, to oni lákajú ľudí, aby k nim prišli načerpať; a nielen veriacich.

Rozmýšľam preto či dokážem byť desať dní v úplnom tichu, či zvládnem prísne pravidlá mníšskeho života. No predovšetkým: čo sa dozviem o sebe. Tichu a samote som sa roky vyhýbal. Teraz ju chcem zažiť a pochopiť toto tajomstvo, ktoré si strážia mnísi po celom svete v stovkách kláštorov, ktoré sú pre nás, bežných ľudí, oázami pokoja. 

Pokračovanie blogu z môjho pobytu v tomto kláštore vám prinesiem o pár dní. 

Prečítajte si aj: 

Týždeň s bezdomovcami, alkoholikmi a Mariánom Kuffom (klik!)

Prvý mesiac ničnerobenia (klik!)

Prečo som sa rozhodol pre sabbatical? Začínam svoje 4 mesačné voľno (klik!)

Žijeme pseudoživoty (klik!)