Denník stopára: Už ste išli stanovať bez stanu?

denník stopára jaroslav dodok

Aj tento rok som sa rozhodol pre nezvyčajný trip. Nemal som žiadny plán, len hlavu plnú nápadov a neutišiteľnú chuť stopovať. Poďte sa pozrieť ako dopadol môj prvý deň v kempe. 

Najprv k tomu, prečo som nemal žiadny plán. Keď je príležitosť oddýchnuť si, vypúšťam z hlavy všetok projektový manažment a nechávam sa viesť spontánnymi nápadmi.

Otváram mapu

Zaspal som. Raňajky nestíham a ak chcem dnes niečo stopnúť, musím vyraziť čo najskôr. Avšak otázka znie: Kam? Pred pár dňami som čosi čítal o Bachledovej doline. Netuším, kde sa nachádza a tak otváram mapu.

Je to jasné – musím ísť na výpadovku z Banskej Bystrice smer Brezno. Potom odbočiť v Podbrezovej, zdolať Čertovicu, obtočiť Tatry a tam mi už hádam niekto poradí, kde je ten môj vysnívaný chodník v korunách stromov.

Kúpať sa v Hrone? Ďakujem neprosím…

Dlho som však nestopoval (budú to už nejaké 3 týždne), tak mám obavy či som vo forme. Na Shellke oslovím prvého vodiča, potom druhého a ľaľa! Už v sedím v aute. ,,Počuj mladý, kašli na Bachledku, hybaj k nám do Lučatína, omočíš si nohy v Hrone a ešte aj ušetríš.” Ďakujem za ponuku, ale mne sa tá Bachledka predsa len pozdáva.

Pán má vyhodil v Lučatíne, kde mi po malej chvíli zastavili dvaja dôchodcovia. ,,Zoberiete ma?” pýtam sa. ,,Jasné, sadaj,” hovorí mi šofér. ,,Nie, určite nie!” preruší ho pani. Je to jasné, budú manželia. Chvíľu sa ešte naťahujú. Dohodnite sa, hovorím si. Potom mi dajú pokyn, aby som nastúpil.

Však sa tu pototo od strachu

,,Načo sme mu zastavovali, jéminečku…” Chytá záchvat paniky inak celkom milá dôchodkyňa. Jej manžel mi hneď prezradil, že má panický strach zo stopárov. ,,Jémi, však ja sa tu pototo od strachu… Rob s nami čo chceš, len nás prosím nezabíjaj,” hovorí mi pani celkom vystrašených hlasom. Začnem sa smiať, kde by sa mne už len chcelo niekoho zabíjať. Však ja som rád, že sa veziem.

Po pár minútach sme si na seba zvykli. Strach opadol a cesta ubehla jedna radosť. Keď sa babičke poďakujem pri vystupovaní a poprajem jej požehnaný deň, už by ma brala aj za vnuka. Nič sa však nedá robiť teta, Bachledka už čaká.stop

Stojím kdesi v Bystrej a spomínam si, že keď som tu bol naposledy, riadne lialo. K búrke sa schyľuje aj tentokrát, vyhnem sa jej na poslednú chvíľu. Zastavili mi manželia, ktorí ma berú až za Poprad do Novej Lesnej, vďaka čomu sa vyhnem “veľkomestu”.

Cestuje s nami aj Boris Filan

Okrem iného majú aj celkom dobrý vkus. V rádiu počúvajú Pálenicu Borisa Filana. (Disclaimer pre generáciu Youtuberov: Filan je jedna z takých top slovenských osobností, úžasný spisovateľ a textár). Moderátor, ktorého hlas vás núti plesať, plakať a smiať sa zároveň.

A tak si zavriem oči, počúvam príbehy zo života a užívam si dnešný roadtrip. Ono dobrá atmosféra v aute má tri podoby. Už som vám spomínal?

  • neskutočná zábava, keď vám počas jazdy doslova odstrelí dekel
  • kvalitné rozhovory, v ktorých vám šoféri často prezradia aj veci, ktoré skrývajú pred svojou rodinou či priateľmi
  • a hlboké ticho, nie to trápne, ale to vzácne, keď nie sú potrebné slová

No a táto cesta má podobu toho vzácneho ticha.

Do Bachledky radšej ani nechoďte

V závere našej cesty prerušil reláciu Borisa Filana iný moderátor, ktorý by the way spomenul že v Bachledovej doline je toľko ľudí, že keď sa otočíte, niekomu lakťom rozbijete nos. Krásna idylka.bachledova dolinka chodník v korunách stromov

Nič to, je čas vystupovať. Len šofér akosi v Novej Lesnej nezastavuje. Rozhodol sa, že si spraví 10 kilometrovú obchádzku a hodí ma až do Vysokých Tatier. Nesmierne ma to potešilo.

Keď však vystúpim vo Vysokých Tatrách, začne liať ako z krhly. A to ma od Bachledovej doliny delí už len pár kilometrov. Chytiť ďalší stop mi trvalo dobrých 20 minút.

Chvíľka dojatia

S poľskými značkami mi zastane pre zmenu mladý zaľúbený párik. Nie som si istý, či si uvedomujú, že von prší a ja im zamočím celé sedačky. Paradoxne, čaká ma však ešte väčšie prekvapenie.

Mladá dievčina, krásna ako z reklamy na najdrahšiu drogériu, si oblieka vetrovku a otvára dvere. Nechápem o čo jej ide. Vystúpi z auta na dážď a miesto spolujazdca prenecháva mne. Ona si sadá dozadu. Stojím tam v daždi a nechápem. To akože myslí vážne? Som v šoku. Wow. Dobrí ľudia existujú, dojalo ma to.

Tichošlapky na nohách, buzi taška v ruke

Kým vystúpim, dážď utíchne a ja sa po pár rokoch vydávame na turistiku. Kto ma pozná vie, že to nie je žiadna sláva: mám oblečené kraťasy, na nohách tichošlapky, v ruke buzi tašku a na chrbte si so sebou veziem polku bytu.

Ľudí tu je ako na zjazde KSČ, mne to však neprekáža. Po polhodine nadávam sám sebe, čo som nezostal radšej sedieť doma na zadku alebo nešiel radšej do wellnessu.chodnik korunami stromov bachledova dolina turistika jaroslav dodok

Moje frflanie razom skončí, keď sa mi pred očami zjaví chodník v korunách stromov. Poviem vám za tých 9 € to stálo. Zostal som milo prekvapený, akú autentickú atrakciu tu postavili a aké krásne je stadiaľto Slovensko. Žasnem na každom kroku. Ak ste neboli, fakt odporúčam.

Prekonal som strach

Keď prídem na vrchol veže, zjaví sa mi nádherná panoráma. V strede vyhliadkovej veže sa nachádza sieť a pod ňou nič, len 32 metrov. Len čo sa pozriem dole, zdvihne sa mi žalúdok a ja si okamžite musím čupnúť k zemi.

Štvrťhodinu polemizujem a nakoniec sa rozhodnem, že na tú sieť sa predsa len pokúsim postaviť. Srdce mi bije ako po šiestich kávach, no ja som na seba hrdý! Dokázal som to, prekonal som strach z výšok. Úžasný pocit. V sieti ležím ďalšiu štvrťhodinu a vychutnávam si tento zážitok.bachledka

Po ceste späť sa ešte v stredisku zastavím na káve. Pýtať si 2,50€ za cappuccino, ktoré chutí ako zo staničného automatu, to je trestný čin. Nenechám sa však rozhodiť (na to ešte len príde, ale nepredbiehajme).

V kepme zistím, že mi čosi chýba

Stopom sa dostanem do Tatranskej Lomnici a z tade do Eurocampu, kde dnes budem stanovať (alebo si to aspoň myslím). Na prvú stanovačku sa teším už niekoľko mesiacov.

Hneď si vyhliadnem na tráve exkluzívne miesto a začnem ako najväčší MacGyver rozkladať stan. Po chvíli mi však čosi nesedí. Prečo mi zostali v ruke kolíky? Väčšinou nimi pripevňujem vrchnú časť stanú. Počkať, kde je?

To snáď nie! Ja ju tu nemám. Akože úplne vážne. Druhú polovicu stanu som zabudol doma. Nezostáva mi nič iné, než zložiť, čo som rozložil. Ľudia sa na mňa nechápavo pozerajú, tak sa tvárim, že sa mi nepáči spot a idem kempovať niekde inde.

Problém je však horší, kde budem teda spať?

Už sa stmieva, takže nový stan nezoženiem a väčšina hotelov v okolí je vybookovaná alebo mimo môjho budgetu. Idem skúsiť ešte susedný hotel, ktorý je na Bookingu tiež beznádejne vypredaný. Pozor na to, teraz príde životná lekcia!

Prídem na recepciu a pýtam sa na voľné izby. Dostávam odpoveď, ktorú som nechcel počuť – žiadne nie sú. Obsadené sú ešte aj chatky. No ja to nevzdávam. ,,Naozaj sa nič nenájde?” Pani si ma premerá očami a moja nádej znova ožíva.

Tajná izba

,,No vlastne, ak nie ste náročný, tak by som vám mohla dať zamestnaneckú izbu, ktorú však hosťom neponúkame.” Yes meeen! Toto je normálne, že podpultový tovar.

A čo tá lekcia? Nikdy neverte internetom! (just joke). Mám kde spať, mám čo jesť, mám byť za čo vďačný. Na dnešný deň by toho dobrodružstvá už aj stačilo.

Vidíme sa pri pokračovaní ;)

Prečítajte si aj: 

10 najdôležitejších postrehov zo 7 dňovej stopovačky (klik!)

Denník stopára: Highlighty z nášho 3-tisíc kilometrového roadtripu (klik!)

Čo som sa o podnikaní naučil vďaka stopovaniu (klik!)