Kráčam po chodbách kláštora a spoznávam tajuplný život mníchov (II.časť)

Novy dvur, kláštor, mnisi, cisterciani

Dostal som sa do bezprostrednej blízkosti mníchov. Pustili ma do kláštora, v ktorom žijú a ktorý je inak ukrytý očiam verejnosti aj médií. Pozvali ma na obed a ukázali mi, ako si strážia svoje ticho. No ja som sa i napriek tomu strácal v hluku a zistil som, že hluk sa stal pre mňa drogou, na ktorej som závislý. Tie najkrajšie veci sa však rodia v tichu, ako tu v Novom Dvore.

Pred niekoľkými týždňami som sa vydal ďaleko za hranicu svojho komfortu. Navštívil som kláštor v Novom Dvore, kde žije v duchu chudoby, práce, modlitby a samoty 25 mníchov. Prvú časť môjho blogu si môžete prečítať tu, dnes vám prinášam pokračovanie.

Kto by sa šiel o tretej v noci modliť?

Zvoní mi budík. Pozriem sa, koľko je hodín. 3:15. Neverím vlastným očiam, čo bol toto za nápad ísť na 11 dní do kláštora a dobrovoľne vstávať o tretej v noci? Nuž, nebude to také jednoduché, ako som si myslel.

Vstanem z postele a idem sa pozrieť k oknu. Pochopiteľne nič nevidím – je tma. A tak si ľahnem späť do postele so slovami: Ten program, ktorý mi dali je určite len nejaký fór, kto by o tretej v noci išiel na modlitby? Zo zvedavosti však vstanem a idem sa pozrieť.

Kaplnka však na moja očakávanie nezíva prázdnotou, je plná. Azda tu mnísi aj nocujú? Je deň druhý a ja sa práve nachádzam na prvých modlitbách dňa, ktoré sa volajú matutinum. Keďže mám s pamäťou problém, tak ich volám matatata.

Po ich skončení sa vraciam späť na izbu. Podľa programu teraz nasleduje pol hodina tichej osobnej modlitby. Tú som však prespal, rovnako ako posvätné čítanie “lectino divina”.

Okolie kláštora, zdroj: novydvur.cz

Okolie kláštora, zdroj: novydvur.cz

Je 6.30 a ja som rozbitý ako slovenská hokejová reprezentácia. O malú chvíľu sa začínajú ranné chvály a po nich svätá omša. Keď vyjdem z kaplnky, naskytne sa mi dychberúci pohľad na východ slnka. Pri pohľade na horizont ma napĺňa neopísateľná radosť a vďačnosť za tento deň. A to sa len začal.

Dôchodcov by ste tu hľadali márne, tu sú mladí ľudia

Po svätej omši sa v dome hostí stretávame na raňajkách. Nie som tu sám, okrem mňa je tu pár ďalších návštevníkov. Keď som sem išiel, myslel som si, že do kláštora na samotu chodia buď úplní blázni, vyhorení kňazi alebo dôchodcovia, ktorí nemajú na práci nič iné, než chodiť sa 7x denne modliť. Opak je však pravdou. Počas svojho pobytu sa stretávam so skupinou ôsmich študentov z gymnázia a ich učiteľom. Neskrývam prekvapenie, keď sa dozviem, že sem chodia každý rok.

Výdatné raňajky mám za sebou a tak si idem na izbu čítať knihu. Keď ju otvorím a nalistujem, pozastavím sa nad tým, že čosi tu je veľmi divné. Chvíľu rozmýšľam, čo to je a potom mi to dopne – je tu až príliš veľké ticho. Nedá sa naň zvyknúť ľahko.

Moja izba

Moja izba

Namiesto pracovných stretnutí, modlitby 7x denne

Preto som neustále v strehu: určite mi niekto zazvoní alebo zaklope na dvere, niečo bude odo mňa chcieť, určite budem musieť vybaviť nejaké veci, riešiť krízový manažment, prečítať maily, odpísať na ne…Teda počkať. Toto všetko je súčasť môjho bežného dňa, teraz tu však nemám internet, prácu, ani stretnutia.

Zrazu si začínam uvedomovať, ako príliš som si navykol na neustále podnety a aj v tejto chvíli z nich pociťujem stres, i keď tu nikde nie sú. Množstvo pracovných stretnutí a úloh teraz nahradilo sedem modlitieb denne.

Kláštor, zdroj: novydvur.cz

Je deväť hodín a dnes ma ich čaká ešte 5. Aby som vám to uľahčil, vymenujem ich rovno teraz: tercia o deviatej, sexta o dvanáctej, nóna o druhej, nešpory o štvrť na šesť a devätnásť desať kompletář. Je to celkom epické, len čo sa skončia jedny modlitby, začínajú druhé.

Hluk je ako droga a ja som sa stal závislým

Na sklonku dňa som poriadne unavený. Ležím na posteli a snažím sa “vypnúť”. Avšak, nejde to. V hlave sa mi rozpútal akýsi vír či dokonca monzún. Nie som básnik, takže vyjadriť to je o čosi ťažšie. I napriek tomu, že všade okolo mňa je absolútne ticho, ja počujem hluk. V hlave. Tak silný, až ma to desí. Nikdy v živote som ho nepočul.

,,Ak je človek zbavený hluku, zmocňuje sa ho hluchá a mučivá úzkosť. Privykol ustavične prítomnej kulise hluku, ktorý ho otravuje, a zároveň upokojuje,” píše kardinál Sarah v knihe Sila ticha, ktorá ma sprevádza pobytom v kláštore. ,,Keď hluk stíchne, človeka to zneistí, zostane rozochvený a stratený. Hluk mu dodáva pocit bezpečia ako droga, od ktorej sa stal závislým.” 

Teraz už chápem. Dokázal som sa vymaniť z vonkajšieho hluku, no ten v mojom vnútri, v mojej hlave ešte zostal. Musím ho zo seba vypoklonkovať.

Mnísi ma pozvali na obed, je z toho nečakaný ceremoniál…

Začína sa deň tretí, moje nočné vstávanie je už o čosi príjemnejšie ako predchádzajúce “ráno”.  Dnes spoznávam brata Prokopa, jedného z mníchov, ktorý má na starosti hostí. Keďže partička študentov medzičasom odišlaa ja som tu zostal sám, brat Prokop mi prišiel oznámiť, že budem obedovať v kláštore spolu s mníchmi.

Na chvíľu sa mi zastaví dych. Ako to, že budem obedovať spolu s ostatnými? To ma akože pustia dnu do kláštora? Brat Prokop mi vysvetľuje presný postup ako sa táto “udalosť” uskutoční, ako by išlo o nejaký ceremoniál. A ono o ceremoniál vlastne aj ide!

Pozorne preto počúvam brata Prokopa, ktorý mi zdôrazňuje, aby som si zapamätal presnú cestu, ktorou budem vchádzať na obed, pretože presne tou cestou sa budem musieť vrátiť z kláštora späť do domu hostí. Žiadne odbočky, ani výmysly.

Vchádzam do kláštora, na miesto, ktoré je ľuďom aj médiám neprístupné

Neviem sa preto dočkať štvrtej modlitby dňa – sexty, po ktorej ma čaká toto nové dobrodružstvo. Hneď po skončení modlitieb čakám na dohodnutom mieste a počítam sekundy. O mal chvíľku vidím brata Prokopa vo dverách, kývne hlavou, že s ním môžem ísť. Prechádzam tak dverami, ktoré oddeľujú územie hostí a územie mníchov. Vchádzam na miesto, ktoré je nedostupné verejnosti, ktoré si nemôžete ani len odfotiť. Tu platí prísna klauzura.

Chodby kláštora a pochodujúci mnísi, zdroj: novydvur.cz

Rozbúcha sa mi srdce. Vidím pred sebou dlhý rad mníchov, na hlavách majú špicaté kapucne, presne ako z filmu, ktorý som si predstavoval. Úplne všetci do jedného sa pohybujú rovnakým tempom a rovnakým krokom. Snáď rovnako ešte aj dýchajú.

Toto sa nedá opísať, toto sa dá len zažiť. A ja v tejto chvíli prežívam úplnú bázeň a prajem si, aby tento moment tak skoro neskončil.

Bezprostredná blízkosť mníchov

Prichádza prvá chvíľa veľkej neistoty. Mám sa zaradiť medzi doslova pochodujúcich mníchov. Otázne je však kde? Do prostred radu alebo nakoniec? Padnú na mňa tri pohľady z ktorých vyčítam, že nemám stáť, ale sa urýchlene hýbať. Ľahko sa to hovorí, ťažko napĺňa. Takýto stres som snáď ešte nezažil.

Brat Prokop ma zo zadu pošťuchne a ja sa rozhodnem vykročiť. Tu sa však vynára ďalšia otázka: Ako rýchlo ísť? Ako držať svoje ruky a telo? V celej tejto, tak povediac, zbytočnej panike, ktorú som istotne zažíval len ja a nikto iný, sa mi naskytne pohľad, ktorý v sekunde upokojí moje srdce aj rozum.

Nádherné priestory kláštora a jeho nádvoria

Uvedomím si, kde sa to vlastne nachádzam. Keď sa trochu rozhliadnem, to čo vidím, ma úplne dostáva. Pripomenú sa mi všetky tie slávne filmy o svätých. Dlhý rád mníchov s kapucňami na hlave vzbudzuje úžas. Veľká sklenená stena na pravej strane umožňuje krásny pohľad na nádvorie kláštora. Vďaka sklu vidím ako sa chodba na konci láme do pravej strany, kde už pochodujú mnísi. Stálo to za túto vzácnu chvíľu!

Miestnosť, v ktorej si mnísi odkladajú vrchnú časť habitu, zdroj: novydvur.cz

Naraz sa dostávame do jednej z miestností, kde si mnísi dajú dole vrchnú čas habitu a zavesia si ju na svoj háčik označený menom. Celý tento pohľad mi ilustruje predstavu hokejového trénera pred olympiádou, ktorý od hráčov očakáva dokonalý systém hry. Ale na čo je tu? Veď tu nie je žiadne publikum, ani vidina medaily. Predo mnou sa však neodohráva hra, ale život.

Mnísi jedia potichu, bez jediného slova

O malý moment sme už v jedálni. Stoly sú zoradené v obdĺžniku, aby každý na každého videl. Jeden po druhom si mnísi vyberajú zo skrinky za svojim chrtom príbor a položia si ho na stôl. Vtedy nastáva absolútne ticho. Cisterciáni prísnej observancie (tak sa volajú mnísi s ktorými práve obedujem) si ticho natoľko vážia, že sa počas obeda nerozprávajú. Žiadne ,,dobrú chuť” alebo “ďakujem”. Ticho je tu posvätné.

Pred tým, než začneme jesť si každý rozkladá plachtu položenú na stole. Tu niekde začína séria mojich trapasov. Keďže si myslím, že je to obrus, začnem si ho prestierať na stôl. Jeden z mníchov ma drgne a naznačí mi, že si tú “plachtu” mám dať za golier, aby som sa neokydal.

Kým sa spamätávam z tohto trapasu, pred očami sa im naskytne ďalšie milé prekvapenie. Štyria mnísi v strednom veku nás všetkých obsluhujú. Chodia s polievkou, hlavným jedlom, prílohou a šalátom, pričom každý z nás si na tanier naberie toľko, koľko zje.

Takto vyzerá život mníchov

006

Jedáleň mníchov, zdroj: novydvur.cz

Rozmýšľam či má zmysel opisovať vám všetky tieto detaily, no zdá sa mi, že je to veľmi dôležité, aby ste sa ponorili do atmosféry kláštora a života mníchov. Aby ste pochopili, čo som prežíval a nad čím som sa zamýšľal.

Oproti mne sa však zrazu čosi deje. Jeden z bratov dostáva čokoládovú tortu, asi má nejaký sviatok. Žiadna oslava však nebude, ani len potlesk. Brat sa len usmeje na svojich spolubratov a potom dá v tichosti každému jeden kúsok z torty. Stále nechápem, ako sa títo ľudia dokážu v tichosti deliť o svoju radosť.

Keď som konečne dojedol, vydýchol som si, na dnes už snáď žiadny trapas. Mních vedľa mňa však opäť začína robiť čosi čudné. Vo svojej miske (zrejme na čaj) si začne umývať svoj príbor. Čo to robí?! Pozriem sa naňho ako Procházka na novinárov. To akože myslí vážne? Pochopím, že sa mám pustiť do práce aj ja. Takto umytý príbor následne vyutieram v tom obruse, ktorý som mal pripnutý za golierom a odložím ho späť do skrinky. Zvláštny postup.

Vyfasujem zásteru a škrabku: Nekecať a makať!

Po obede idem s mníchmi do kuchyne, pomôcť načistiť zeleninu. Vyfasujem zásteru, škrabku a hrniec mrkvy. Len vám chcem pripomenúť, že aj počas toho, ako mnísi pracujú sú absolútne ticho.

Asi po piatich minútach ktosi v miestnosti tlieska do rytmu. Nechápem čo sa zas deje. Tempo čistenia zeleniny sa okamžite zrýchli. Opäť som v strese, nestihnem ani len dočistiť mrkvu, ktorú mám v rukách a už mi jeden z mníchov berie škrabku. Nielen mne, aj ostatným. Nestihli sme dočistiť všetku zeleninu, zdá sa preto, že o toľko menej zjedia mnísi na večeru. Až teraz chápem babišovské “nekecať a makať”, akurát že v inom svetle.

Prechádzam sa úplne sám po chodbách kláštora

archi

Presklenné chodby kláštora, zdroj: veredes.es

Tu moja práca v kuchyni končí, dávam dole zásteru a nasledujem jedného z mnícha, ktorý mi naznačí, že sa môžem vrátiť späť na izbu. A tak sa mi znova naskytá ten krásny pohľad na vnútro kláštora.

Teraz kráčam dlhými chodbami sám, mám túžbu zastaviť sa a všetko si dokonale popozerať, no to nemôžem. Rovnako ako si život mníchov nemôžem vyfotiť, preto všetky fotografie priestorov kláštora, ktoré som použil v tomto blogu, pochádzajú z ich oficiálneho webu novydvur.cz alebo webstránkach o architektúre.

Na čo sú dobré všetky tie prísne pravidlá a ticho ?

Na izbe premýšľam o tom, čo som dnes zažil. I keď sa nám môže javiť, že život v kláštore je strojený, že ide o akúsi pretvárku alebo prísny vojenský režim, z pozorovania bratov mám skôr opačný pocit. Pri všetkých tých úkonoch či prechádzakach majú v tvári prirodzený pokoj, ktorému akoby vďačili práve za ten neobyčajný životný štýl viery, ktorý tu žijú.

Výhľad z mojej izby

 

Najprv byť až potom konať

Otváram si knihu kardinála Saraha a ponáram sa do jeho myšlienok: ,,Ticho nie je absenciou niečoho. Práve naopak, je prejavom prítomnosti, ba tej najvýznamnejšej, aká jestvuje.”

Náš život je v ustavičnom pohybe, niekedy sa dokonca mení v šprint. Bežíme, aby sme niečo dosiahli, aby sme stihli spraviť toho čo najviac, žijeme z výkonu, výsledkov a čísel. Robert Sarah preto v knihe, ktorú práve čítam píše, že tomuto pokušeniu musíme odolávať. Že sa najprv musíme snažiť “byť”, až potom sa budeme namáhať “konať”.

V tichu sa rodí láska

,,Život v tichu je nevyhnutnou podmienkou, aby sme mohli fungovať v spoločenstve s ostatnými. Bez schopnosti žiť v tichu človek nie je schopný ani načúvať tým, ktorí ho obklopujú, milovať ich a chápať. V tichu sa rodí láska k bližným.” V tichu sa rodí láska k blížnym. Opakujem si… V tichu. Rodí sa láska. Hm. Pri týchto slovách zaspávam.

Zajtra ma čaká rozhovor so spirituálom. Na čo sa ho budem pýtať? A čo mi povie? Prezradí mi, prečo sa rozhodol svoj život stráviť v kláštore? Prizná, že mu chýba civilizácia? Povie mi vôbec niečo? Po štyroch dňoch bez kávy, počítača a internetu začínam ešte viac túžiť po tajomstve, ktoré sa ukrýva na tomto mieste. Chcem objaviť to, čo v tomto kláštore našlo 25 mníchov. Ale o tom už viac v ďalšom článku.

 Prečítajte si aj: 

11 dní v kláštore: Klauza, ticho a modlitba I. ČASŤ (klik!)

Denník stopára: Highlighty z nášho roadtripu (klik!)

Ak chceš zmeniť svet, choď domov a miluj svoju rodinu (klik!)

Niekto to už povedať musel (klik!)