Rozhovor s Luciou Synčákovou: Čo robím, aby ma kolotoč povinností nezošrotoval?

syncakova3

O ženách v biznise sa tak často ako o mužoch nehovorí. Keď som sa však na biznis raňajkách stretol s Luckou Synčákovou, bolo mi okamžite jasné, že hrá “inú ligu”, v ktorej  dáva zabrať aj ostrieľaným biznismenom. Ak ste už niekedy počuli o úspešnej konferencii Festival Inner Winner Slovensko alebo ste ako jeden z 36 000 ľudí absolvovali školenie Lapis IT, v dnešnom rozhovore vám predstavím človeka, ktorý má toto všetko pod palcom… Continue reading

Známe tváre: Michal Meško – kedysi novinár a rebel, dnes knižný biznismen

Michal Meško, zdroj: the spotMladý, úspešný a spätý s knihami. Len prednedávnom sa objavil na titulke renomovaného časopisu Forbes, dnes zahviedzil na konferencii Stand out a našiel si čas aj na mojich pár všetečných otázok. Ako spomína sa svoje detstvo a roky štúdia? Čo si myslí o knihách a biznise? Prosím, Michal Meško…

V piatich rokoch ti otec ukázal prvýkrát počítač, ktorý si si okamžite zamiloval. Nie je to však ďaleko od kníh?
Fú, no akože ja som nemal celoživotný sen, že raz budem kníhkupec alebo že budem robiť s knihami. Knihy som mal rád už od detstva a hovorím, že keby som sa narodil dnes, tak moji rodičia určite skrachujú, lebo by mi museli kupovať všetky encyklopédie. Vtedy som mal tiež všetky, ale nevychádzalo ich tak veľa ako dnes. To, že dnes robím s knihami je asi len osud, ktorý ma sem zavial.

Tvoriť a využívať svoju kreativitu si začal už na základnej škole, keď si založil školský časopis Gymlet. To sa síce podarilo aj mne, ale ja som v začiatkoch všetky články sťahoval z internetu a iba dopisoval svoje meno. Ako to bolo u teba, ako si na toto školské obdobie spomínaš?
Naša prvá myšlienka bola, že si založíme časopis o vtipoch. Napokon však už prvé číslo malo 12 strán a iba na jednej z nich boli vtipy. Tie sme kdesi pozbierali a pospisovali, ale už tam boli aj naše vlastné básničky, osemsmerovky a podobne. Priznám sa, že neviem či sme vôbec niekedy niečo že jedna k jednej prebrali okrem vtipov. Nechceli sme však vydávať školský časopis a zaplniť ho len tak hocičím, preto sme postupne pridávali aj nejaké reportáže…

S časopisom ste rástli a postupne ho budovali. Čím bol však iný ako všetky ostatné?
On bol celý čas necenzurovaný, to bola taká naša študentská rebélia. Tuším som do Gymletu napísal článok, že prečo sa my ako žiaci musíme prezúvať hneď pri vstupe do školy a učitelia môžu ísť v tých špinavých bagandžiach až do svojich kabinetov. Nenapísal som to presne takto, ale dal som to v časopise otvorene najavo. Zrazu celý učiteľský zbor začal hovoriť, že čo si to ja dovoľujem. Potom si ma zavolal aj riaditeľ, našťastie  bol však riadne super. Niektorí učitelia mu hovorili, že by to mal kontrolovať čo tam píšeme, lebo si vraj veľa dovoľujeme. Tým pádom sme do ďalšieho čísla dali na protest nápis “necenzurovaný”. Mojej škole som však za to veľmi vďačný, že nám časopis necenzurovali a mali sme možnosť vyjadriť svoj názor.

Nehrozil ti za takéto rebelské kúsky vyhadzov ?

Mali sme v tomto veľmi tolerantnú školu, no i napriek tomu ten náš názor v časopise musel byť prezentovaný kultivovane. Nejde to tak, že teraz prídem a som hnusný na učiteľov, ale dodnes si stojím za tým, že prečo by sme sa mali my prezúvať a učitelia nie. ;)

Zaujímavé zážitky máš aj s čitateľskými denníkmi. Kým v 1. triede na strednej škole sa ti nechcelo napísať ani ten svoj, o rok neskôr si už s kamarátmi prepisoval na počítači pravdepodobne všetky čitateľské denníky na škole. Prečo?
Nevidel som zmysel v tom, keď mi niekto v škole povedal, že presne túto knižku musíš prečítať a napísať z nej referát, ktorý mi dáš a ja ho potom možno ani len neprečítam… Ale keď sme založili stránku referaty.sk, tak tam som už zrazu videl zmysel v tom, že aha tento web niekomu skutočne pomáha. Preto potom aj tie veci, ktoré sa mi už nechceli čítať, som veľmi rád prepisoval. Pamätám si, že s kamarátom sme sa od prepisovania referátov nevedeli skutočne odtrhnúť.

Na školách často vidieť, že pokiaľ niekto takýmto spôsobom nanúti čítať žiakov povinné knižky, vybudujú si k nim akýsi negatívny postoj…
Ja som mal našťastie ku knihám dobrý vzťah už pred tým, takže škola mi k nim postoj nijako nezmenila ani ho neovplyvnila.

Michal Meško, zdroj: vimeoŠkolský časopis a neskôr referáty ta priviedli k podnikaniu. Tvrdíš, že zisk nieje to najdôležitejšie…
Netvrdím, že zisk nie je dôležitý, preto ho radšej prirovnávam k dychu. Dych k životu tiež potrebuješ a ak ho dve minúty nebudeš mať, tak jednoducho nežiješ a máš smolu. A so ziskom to je pre firmu rovnaké – potrebuješ zisk pre firmu na to, aby si prežil. Keď vieš dýchať efektívnejšie, keď máš lepšiu kapacitu pľúc, vieš rýchlejšie behať. A to je rovnaké aj so ziskom. Čím ho máš viac, tým lepšie veci dokážeš robiť, tým krajšie kníhkupectvo postavíš, tým lepšie služby dáš zákazníkovi. Zisk vytvárať, ale nie preto, že by mal byť prvoradým cieľom podnikania. Zmyslom podnikania je vytvárať hodnoty a pomáhať ľuďom. Zisk je len akési zrkadlo a zároveň nástroj, vďaka ktorému by mali ľudia robiť podnikanie ešte lepšie.

Ty podnikáš už od svojich 15 rokov. Neprestala ta baviť oblasť, v ktorej podnikáš? Čo tak pustiť sa do niečoho nového? Založiť si vlastnú cestovnú kanceláriu alebo reklamnú agentúru? 
Mňa láka aj všeličo iné než len knihy, ale akýmsi spôsobom objavujeme v posledných rokoch v Martinuse nové veci, ktoré ešte stále robíme zle a dali by sa zlepšiť. Okrem toho máme veľa nových nápadov, napríklad sme začali budovať kamenné kníhkupectvá… Sú to všetko nové výzvy, takže mňa to veľmi baví. Nie som však taký, že ak by som teraz nebol v Martinuse, tak neviem čo robiť. Vždy ma napadne urobiť niečo nové…

Tvoj život je spätý s knihami, ktorá je tvoja najobľúbenejšia?
Takú nemám…ako fakt nemám najobľúbenejšie knihy, najobľúbenejších ľudí a podobne. Mám veľa kníh, ktoré mám rád a dali mi niečo. Veľmi rád čítam biznisové knihy a príbehy ľudí, čiže Steve Job je pre mňa veľmi inšpiratívna kniha. Snažím sa v každej z nich objaviť niečo, pretože si nemyslím, že existuje na svete kniha, ktorá by obsahovala všetko a dalo by sa podľa nej riadiť od A po Z. Každý človek by si mal podľa mňa vybudovať a vytvoriť vlastný príbeh. Neísť podľa jedného manuálu, ale ísť vlastnou cestou…

Michal Meško, zdroj: etrendSi mladý a úspešný. Prečo si ostal na Slovensku a nešiel si do zahraničia?
Ja som v zahraničí bol, dokonca v Amerike, kde som robil sendviče v Sub Wayi..

Dobrá skúsenosť?
Výborná, úplne najlepšia.  V reštike som balil jedlo a zároveň ho rozdával. Aj táto pozícia ukazuje, že nebyť toho človeka, tak šéfkuchár všetko sám nespraví. Potom som rok počas Erasmu študoval na univerzite v Holandsku a každá krajina mi niečo dala. Aj v Holandsku aj v Amerike som sa v mnohých ohľadoch cítil oveľa lepšie, ale to práve preto, že som tam nežil dlhodobo. Keď prídeš niekde do zahraničia, môže vonku hroziť nepokoj, ale ak ty  si zavretý v nejakej bubline, cítiš že je všetko super. Je to to isté, ako keby si vypol na mesiac televízor, nečítal noviny a zrazu budeš mať pocit, že aj na Slovensku je všetko  lepšie. Myslím si, že keby všetci ľudia odišli zo Slovenska, tak nikdy tu nebude lepšia krajina. Pokiaľ chceš spraviť Facebook, tak ho asi nespravíš zo Slovenska, potrebuješ potom kapitál, investície a Sillicon Valley. Je však veľmi dôležité, že keď mladí ľudia odídu do zahraničia za skúsenosťami, aby sa po nejakom čase aj vrátili. A to si myslím, že sa snažíme svojou troškou meniť. Chceme naše služby robiť minimálne na takej úrovni ako v Amerike…

Známe tváre: Na káve s Michalom Dobiašom

Navštívil Kubu či Dubaj, no i napriek tomu je lokálpatriot. Na Informačné centrá mladých nedá dopustiť a média podľa neho nehľadajú pravdu a ťažkú hlavu si nerobia ani z objektivity spravodajstva. Komunálnej politike sa venuje už 11 rokov, medzi modrých a ani červených sa zaradiť nechce, no a jeho nezvyčajným cieľom je vytvoriť v meste čerešňový sad. Michal Dobiaš práve dorazil do Banskej Bystrice a čelí zábavným, aj nepríjemným otázkam.


Michal DobiašMichal, pochádzaš z Handlovej, ale žiješ v Prievidzi. Prečo? 

Máloktorý Prividžan pochádza priamo z Prievidze, kedže tu nemáme nemocnicu. Drvivá väčšina sa narodila teda buď v Bojniciach alebo v Handlovej. V čase, kedy som sa narodil ja, žili moji rodičia v Handlovej a keď som mal päť rokov, presťahovali sme sa do Prievidze.

Je o tebe známe, že pátraš po zaujímavých pohľadniciach Prievidze. Čím je pre teba toto mesto výnimočné?

Prievidza je taká moja láska. Možno som lokálpatriot, ale tá história Prievidze ma proste pohltila. Keď si niekedy v dobrej nálade zoberiem album mojich historických pohľadníc a pozerám si miesta, ktoré už dnes neexistujú, tak je to veľmi príjemné. Nabíja ma to energiou. Nie je to iba tá história, ale zaujíma ma aj budúcnosť tohto mesta.

Na svojej internetovej stránke máš niekoľko naozaj exotických fotografií z rôznych krajín sveta. Obľubil si si cestovanie?
Splnil som si môj detský sen v roku 2008, keď som navštívil Kubu. Kuba je Kuba, je to krajina, ktorú treba vidieť a určite aj zažiť. Okrem toho som bol aj v Dubaji. To sú také tie najvzdialenejšie krajiny, ktoré som kedy navštívil. A potom veľmi veľa európskych krajín, ale to bolo niekedy kombináciou pracovných návštev a krátkych dovoleniek. Často chodím napríklad aj do Španielska, dva krát som bol aj v Paríži.

Zo svojich ciest si si na Slovensko určite priniesol nespočetné množstvo zážitkov. Na jednej z fotografií, ktorú som práve videl, je nejaký starý pán s kubánskou cigarou a prstom v nose. Dobre vidím… ?
Nikto mi neverí, ale táto fotografia je momentka (smiech). Vznikla, keď sme odchádzali z údolia Vinalez a tento dedko tam bol na jednom odpočívadle, sedel pri klasickom kubánskom rume a špáral sa v nose…

Je z teba dobrý fotograf…
Vďaka, fotenie ma baví.

Okrem tvojej veľkej záľuby – cestovaniu, sa venuješ aj dobrovoľníctvu. Si predseda ZIPCeM a bývalý riaditeľ ICM-ka v Prievidzi. K čomu sú tieto organizácie dobré?
Informačné centrá mladých sú inštitúcie, ktoré poskytujú informačné a poradenské služby pre mladých ľudí. ZIPCEM je strešnou organizáciou, ktorá zastupuje informačné centrá mladých, koordinuje ich prácu a aktivity.

V dnešnej dobe už poznáme Facebook. Je to najväčšia sieť mladých ľudí na svete, načo je komu potom ICM?
(Ticho) … To je zaujímavá otázka. Áno spoločnosť pochopiteľne napreduje a vidíme to aj my v ICM-kách, ale veľmi veľa vecí sa nedá riešiť prostredníctvom internetu. Pred mnohými rokmi sme robili veľmi veľa aktivít. Keď sme napríklad chodili na úrad práce, aby nám dali zoznam voľných pracovných pozícii, ktorý mal 100-120 strán a každú jednu stranu sme potom dávali na nástenku. Áno, táto doba je už za nami. Mám však pocit, že zabúdame na osobný kontakt s mladými ľuďmi, ktorý je veľmi dôležitý… Teda nastáva čas, keď ICM budú musieť začať chodiť za mladými ľuďmi a nie opačne.

Oslavy 20. výročia ICMK internetu dnes smerujú veľké masy ľudí a postupom času bude na sociálnych sietiach naozaj už takmer každý mladý človek. Aká budúcnosť čaká ICM-ká?
Snažíme sa stále reagovať na zmenu trendu v spoločnosti. Všetky naše informačné materiály sú už aj v digitálnej podobe, mládež má možnosť si ich z internetu stiahnuť. máme vlastnú aplikáciu pre iPhony a iPady. Vďaka štatistikám vieme, že túto aplikáciu si stiahlo už niekoľko tisíc ľudí. Je to pre nás nová forma oslovenia mladých ľudí. Budeme touto cestou pokračovať aj v budúcnosti, budeme inovovať. Súhlasím však s názorom, že absolútnou digitalizáciou spoločnosti stráca takéto kamenné ICM význam, pretože konzultant čaká na študenta aj 8 hodín.

Ešte počas predchádzajúceho leta som zaregistroval veľmi zaujímavú SMS službu, ktorú ste spustili pre mladých ľudí. Mala pomáhať overovať pracovné agentúry…

Primárne táto služba nebola určená iba na overovanie agentúr, ktoré sprostredkúvajú prácu v zahraničí. Takto to vykreslili médiá. Služba je primárne nastavená na akékoľvek info, ktoré potrebuje mladý človek získať prostredníctvom SMS. Médiá informáciu mierne skreslili, ale za to nám spravili dobrú reklamu.

Keď sme už pri médiách, ako ich dnes vidíš ty? Aký je tvoj názor?

Niekedy veľmi zmiešaný, pretože médiá dokážu byť dobré aj zlé. Bol som svedkom tak zmanipulovaného príspevku jednej televízie, že sa mi až rozum zastavil. Na druhej strane hodnotiť kvalitu médii len na základe toho, že niektorý príspevok je zbabraný je nekorektné, keďže príspevky výrazne záležia od redaktora, ktorý ich tvorí. Hlavne čo sa týka spravodajstva, niekedy tie príspevky sú determinované nedostatkom objektivity či hľadania pravdy. Je potrebné nájsť určitú vyváženosť medzi tým, čo chcú ľudia vidieť a čo televízie vysielajú.

Michal DobiašPôsobíš na poste poslanca mestského zastupiteľstva v Prievidzi. Čo všetko sa dá v komunálnej politike dosiahnuť?

Som poslancom už 11 rokov, čo nie je málo (smiech). Za toto obdobie som sa snažil vždy robiť veci v prospech mesta a obyvateľov. To, do akej miery sa mi to podarilo hodnotia môžu zhodnotiť občania, ale to čo ma na tom vždy fascinovalo bolo, že som mal príležitosť veci priamo zmeniť. Doteraz som hrdý na to, že sa mi podarilo napríklad vyriešiť otázku podchodov v mestskej časti Kopanice, kde si predtým okoloidúci vykonávali svoju potrebu. Mesto muselo vynakladať veľké finančné prostriedky na to, aby toto miesto dokázalo vyčistiť. Obyvatelia nášho mesta majú totiž problém udržať poriadok. Keď som verejne oznámil, že podchody by sme mali zavrieť, … bože to bolo šomrania. Nevzdal som sa a podarilo sa mi získať na moju stranu všetkých kolegov poslancov. Toto miesto je dnes čisté, upravené a kedykoľvek budeme chcieť podchody opäť otvoriť, problém by v tom nemal byť.

O pozitívnych veciach sa hovorí veľmi ľahko, čo však tie veci, ktoré sa nevydarili? 

Je ich veľa a veľmi ma to trápi, ale ešte nikde nie je napísané, že sa v budúcnosti nepodaria.V našom meste staviame nové budovy, ale častokrát zabúdame na tie, ktoré už postavené sú. Niektorým z nich by som rád vdýchol nový život. Druhá vec, ktorá proste nevyšla je čerešňový sad. Máme tam isté komplikácie s pozemkami, takže je to práca na niekoľko rokov.

Pohybovať sa v oblasti politiky je náročné, cítiť z nej populizmus, klamstvá a …

Áno, to tu je na dennom poriadku a veľmi ma to rozčuľuje. Komunálna politika je o iných hodnotách a spôsoboch. Komunálna politika nás musí spájať a nie rozdeľovať, ale populizmus a ľudská hlúposť tu jednoducho vyhráva.

Červená alebo modrá?!

Ani jedna ani druhá. Bol som 16 rokov členom HZDS a vystúpil som z nej minulý rok. Som už politicky nestranný a myslím si, že by sa mali na Slovensku vyformovať nové politické strany, ktoré budú schopné konsenzu. Dnes toho nie je schopná ani jedná politická strana.

Dobre, poďme radšej preč od politiky. Pôsobíš v 3. sektore, kde si nazbieral bohaté skúsenosti v oblasti práce s mládežou. Ako vidíš dnešnú mládež?
Ako mládež, ktorá nemá záujem. Naozaj mám pocit, že súčasných mladých ľudí nič nezaujíma. Ich angažovanosť klesá na absolútne dno, samozrejme česť výnimkám. Na druhej strane však vnímam, že my starší im berieme príležitosti a možnosti na to, aby sa prejavili. Niekedy platí to povestné, že “vôl zabudol, že bol teľaťom”. Niekedy staršia generácia nedokáže pochopiť dnešnú mládež. Chceme aby mladí ľudia nechodili do krčiem, aby nevysedávali na lavičkách pod oknami, ale pritom im nevytvárame podmienky na ich trávenie voľného času.

 Kam by mal teda taký mladý človek smerovať?
Mladí ľudia by mali byť v prvom rade sami sebou a mali byť rozvíjať to, čo ich baví. Verím tomu, že každý mladý človek má svoje túžby a priania. Pokiaľ potrebuje inšpiráciu, nech si ju nájde medzi svojimi rovesníkmi. A veľmi peknou inšpiráciou môže byť pre mladých ľudí aj Jaroslav Dodok :- )

A čo školstvo? V akom stave podľa teba je? 
Včera som dostal od nemenovanej pani riaditeľky jeden list, ktorý rozposielalo Ministerstvo školstva SR. Poviem ti o čo v tomto liste išlo a tým ti najlepšie odpoviem na otázku, v akom stave je podľa mňa školstvo. Jeden nemenovaný generálny riaditeľ na ministerstve školstva žiadal listom všetkých riaditeľov škôl, aby pomohli pripomienkovať zákon. List bol odoslaný 13. februára 2013. V ňom dotyčný oznamuje, že zákon má platiť od 1. februára 2013 a svoje pripomienky majú riaditelia škôl poslať do 28. februára 2012. Toto je najkrajší príklad toho, ako naše školstvo vyzerá.

Dnes si mi daroval jednu zaujímavú knihu, podľa čoho usudzujem, že ich rád čítaš. Aký autor je pre teba najväčšou inšpiráciou?
Knihy mám veľmi rád. Mám ich asi 600, veľa z nich som ešte nikdy neprečítal, ale mám aj veľa tých, ktoré som už čítal viackrát. Ak mám hovoriť o pre mňa inšpiratívnom spisovateľovi, tak ním je Jozef Heriban a jeho kniha “Úspech má srdce žraloka”. Stojí za to si ju prečítať a možno dva alebo aj trikrát.

Michal DobiašMáš veľmi veľa zážitkov z celého sveta, neplánuješ knihu aj sám napísať? Napríklad taký cestopis? 
Keď som sa vrátil z Kuby v roku 2008, tak som uvažoval nad tým či o nej napíšem knihu. Ale určite napíšem, lebo ja keď si niečo zaumienim, tak to proste musí byť. Teraz však na to asi nie je ten pravý čas. Možno keď sa z Kuby vrátim druhý alebo tretí krát, tak ten cestopis napíšem.

 

Ako vidíš svoju budúcnosť takto o rok na káve? 
Tak sa stretnime takto o rok a poviem ti. Naozaj neviem, mám svoje sny, plány a túžby, ale že kam ma život prinesie, na to odpovedať úprimne neviem…