Čo som sa o obchode a marketingu naučil na základnej škole

Keďže vysávať a umývať riady ma doma nebavilo, hľadal som spôsob ako zarobiť už na prvom stupni ZŠ. Preto vám dnes odhalím ako vyzerali moje prvé tri brigády a čo som sa vďaka nim naučil. 

Oprášil som svoje spomienky na detstvo. A ako tak rozmýšľam, bol som ďaleko kreatívnejší, než dnes. Dokonca som dokázal poskladať biznis model rýchlejšie ako dnes. Je čas vrátiť sa späť do detstva a poučiť sa z neho. Ale sľúbte mi, že sa nebudete smiať…

1. Moja prvá brigáda: Predávač časopisov

Nech to znie akokoľvek vtipne, bol to môj prvý job. Mal som vtedy asi 10 rokov a nesmierne ma fascinovali časopisy, ktoré si v stánkoch kupovali moji rodičia. Videl som, že tak robia pravidelne a že na túto položku míňajú dosť peňazí. Tak mi v hlave skrsol nápad. Noviny budem predávať aj ja! Avšak na to, aby som nejaké mohol predať, som najprv musel nejaké kúpiť.

A čo tak si ich vyrobiť? Vo svojich desiatich rokoch som to považoval za skutočne prelomovú myšlienku a tak to vnímam aj dnes. Prvý časopis, ktorý som vlastnoručne napísal a vydizajnoval sa volal Shrek. Obsahoval básne, kresby, hádanky, zaujímavosti či nálepky. Vytvoril som až 4 čísla. Každé v náklade 5 kusov. Predal som ich v priebehu jediného dňa. Vďaka tomu, že som ich nemusel kupovať, boli moje náklady minimálne (čisté papiere, spinka, pero, farbičky). Jeden časopis stál 6 korún.

No zistil som, že keď ich budem ľuďom predávať so slovami, že ide o posledné kusy (čo aj išlo), tak ich dokážem predať  bez problémov za 12 korún. V tejto mojej práci sa mi darilo tak dobre, že som za jedno číslo časopisu nakoniec získal 30 korún. To by dnes predstavovalo hodnotu vyššiu ako 1€ (Nový čas stojí aktuálne cca 50 centov).

Zistil som, že to, čo ľudí zaujíma je príbeh. A tak som pred ich očami listoval časopis a rozprával o tom, ako som vytváral každú jednu jeho stranu. Ľudia tak platili za časopis viac a dokonca ho vnímali ako skutočnú hodnotu.tedx pohovka

2. Viac odvahy? Predavač orechov

Keď som zistil, že edícia časopisu Shrek sa vypredala takmer okamžite, produkoval som ďalšie časopisy: Šikovné krížovky, Časopis dňa či Pre detičky. Avšak kým som takýto časopis vyrobil, trvalo to niekoľko hodín a pár týždňoch ma to prestalo baviť. Preto som hľadal niečo, čo by som mohol predávať, ale tak, aby som to nemusel vyrábať a aby boli tržby o čosi vyššie.

Keďže sme často chodievali k starkej, ktorá mala na záhrade viac orechov, než reálne spotrebovala, vždy nám nabalila na cestu domov. Spravil som deal s rodičmi. Dohodol som sa s mamou, že bude čistiť a ja ich budem predávať. Ona zodpovedá za kvalitu, ja za balenie (produktový dizajn), predaj, pričom tržby si delíme.

Keďže v tej dobe sa lúpané orechy predávali pohodlne aj po 360 korún, ja som nastavil cenu za kilo na 290 SK. Cenovým dumpingom som si okamžite získal ľudí a navyše som orechy predával v špeciálnych sáčkoch aj s vlastnoručne vyrobenou etiketou, o ktorej mohla babka pred Coop Jednotou, ktorá predávala orechy tiež, len snívať. Mama dostala z ceny 200 korún, 90 SK bolo mojich.

Najviac ma však na tom celom bavil samotný predaj. Pamätám si ako som sa prvý krát postavil pred krčmu a začal predávať. Srdce mi búchalo ako počas maratónu, mal som v gatiach, no pritom som tak veľmi chcel predať aspoň jeden balík. Po čase som zistil, že pred krčmou to nie je moc dobrá lokalita, ľudia ma tam ťažšie vnímajú a peniaze už nemajú. Preto som začal rozmýšľať nad vhodnejším miestom. Prišiel som na to, že najlepšie bude postaviť sa na miesto, okolo ktorého ľudia prechádzajú, keď inú nakupovať a majú pri sebe peniaze. Tak som zaujal pozíciu pred našim obchodom.

Ani to však výrazne nepomohlo. A tak som začal zisťovať, čo ešte robím zle. Zistil som, že ľudí sa pýtam nasledujúcu otázku: ,,Dobrý, nechcete si kúpiť orechy?“ Odpoveď bola automaticky ,,NIE!“. Tak som otázku trochu upravil: ,,Pekný deň vám prajem, chcete si kúpiť čerstvé orechy? Dnes lúpané, od starkej, za dobrú cenu.“ Prásk, predal som svoj prvý balík!

Po pár dňoch som chodil pred obchod už nie s jedným balíkom, ale s piatimi kilami orechov. Míňali sa ako teplé rožky! Zistil som, že keď budem pred obchodom stáť každý deň v rovnakom čase, ľudia si ma zapamätajú. Tak aj bolo. Mnohé tety ma už čakali a stali sa mojimi pravidelnými odberateľmi. Dokonca o mne povedali aj susedám a kupovali aj pre vzdialenú rodinu.

Za deň som tak zarobil na predaji 5 balíkov aj 1 450 korún. Z čoho bolo mojich 450 slovenských korún. Samozrejme bez tringeltov. Na tých som zarobil ďalších 100 korún. Mama však veľmi rýchlo spozorovala, ako sa mi darí a môj biznis mi čoskoro zatrhla. :(

3. Sprostredkovateľ elektroniky alebo ako som objavil svet internetuja diskusia

Iste ma chápete, keď vám mama stopne biznis v tom najlepšom, poriadne vás to vytočí. A tak som hľadal spôsob, ako obísť svojich rodičov. Vtedy som už chodil na II. stupeň základnej školy a pomaly som objavoval internet. Jedného dňa za mňou prišiel spolužiak a naťukal do počítača www.ebay.com. Mééén! Milióny produktov za zlomkové ceny. Okamžite ma zaujímalo, ako to celé funguje! Pamätám si, že sme niekoľko vyučovacích hodín trávili len tým, že sme analyzovali systém ebayu a hľadali spôsob, ako na tom celom zarobiť.

Teda môj kamarát bol vždy o krok vpred, a tak sa dohodol so starším kamarátom, že nám bude objednávať produkty. Tak sme na skúšku objednali nejaké blbosti z Číny. A oni prišli! Od toho momentu sme sa ráno stretávali pred školou o 6:30, prekecali sme všetky prestávky aj hodiny. Na ebay sme našli digitálne hodinky Samurai, ktoré vyzerali ako náramok a boli z nerezovej ocele (dnes už tomu neverím, ale vtedy som im na to skočil).

Pokúsil som sa ich predať. Od spolužiaka som ich kúpil za nejakých 5€,  ja som ich predal za 9€. Cítil som veľkú šancu. Chcelo to však väčší odber. A tak som si vytvoril svoj prvý predajný web. Nahádzal som tam všetky produkty, ktoré som vedel, že vieme získať, od náušníc, cez náhrdelníky, solárne nabíjačky až po hodinky. Stránku som zazdieľal na Facebooku, chvíľu počkal a prišli 4 objednávky!

Čo chvíľa a bol z toho zas dobrý biznis. O pár mesiacov som zistil, že ebay.com môžem objednávať aj bez spolužiakovho kamaráta, obišli sme tak subdodávateľa. Maržu sme pri niektorých produktoch zdvihli na 400 – 800% a točili na tom celkom slušné peniaze. Auto by som si za ne nekúpil, ale na študentský luxus to bohate postačovalo.

Prečo som sa vrátil k svojmu detstvu?

Pretože som v tomto období´našiel princípy, ktoré môžu fungovať aj dnes. Či už sa týkajú nápadu, biznis modelu, marketingu alebo distribúcii. Inak povedané: dnes si život aj prácu zbytočne komplikujeme. Ako 10-ročný som o biznise nevedel absolútne nič, no i napriek tomu som dokázal za 3 hodiny zarobiť 1 450 korún. Ako malý som si veci nekomplikoval, práve naopak, hľadal som cesty ako si všetko zjednodušiť.

Prečítajte si aj: 

SERIÁL: Rozbehni sa za 7 dní (klik!)

Týchto 7 princípov by ste nemali ignorovať, ak práve začínate podnikať (klik!)