Maroš Kuffa učí väzňov a alkoholikov pokore / Zážitky zo Žakoviec

TRETÍ DIEL: Rozhodol som sa stráviť týždeň v Žakovciach. Spoločnosť mi robilo 300 bezdomovcov, vrahov a alkoholikov. Keď sa mi na malý moment zdalo, že som si tu už zvykol, zrazu niekto z chlapcov  zakričal: ,,Vytiahnite nože!“. Stiahlo sa mi hrdlo a ani som nedýchal…

Začiatkom tohto roku som si doprial tak trochu netradičnú dovolenku. Navštívil som centrum v Žakovciach, ktoré vedie Marián Kuffa a ktoré pomáha ľuďom na ulici. Ako dobrovoľník som mohol v Žakovciach stráviť týždeň. Rozhodol som sa môj pobyt opísať presne tak, ako som ho zažil. Aby ste boli v obraze, tu nájdete prvý diel článku o tom, prečo som sa rozhodol navštíviť Mariána Kuffu a hneď aj druhý diel o tom, ako som to skoro vzdal a vrátil sa domov (klik). 

Sľúbil som vám, že napíšem aj tretie pokračovanie, keďže som ho v priebehu roka nestihol dať dokopy, tak si ho môžete prečítať teraz počas vianočného obdobia. Poďme na to!

Chlapi ma naučili miestne finty

Začína sa deň štvrtý. Som zvedavý čo ma čaká, nechávam sa prekvapiť. Po niekoľkých minútach sa dozviem, že ideme opäť na Vrby zvážať drevo. Keďže som sa včera namakal a cítim si každý sval na svojom tele, dnes využijem jeden z trikov, ktoré som tu odpozoroval. Chodiť často na wécko, robiť malé kroky, občas preventívne zastať a analyzovať počasie. Takto si ušetrím aspoň pár minút pre oddych.

DSC05170Keďže s chlapmi robím druhý deň, začínajú vyzvedať, čo tu robím. ,,Si študent a prišiel si cez prázdniny?“ pýta sa ma jeden z nich. Usmejem sa a uvediem veci na správnu mieru. ,,Pracujem.“ Chlapi nechápavo pozerajú a pýtajú sa ďalej: ,,To akože si si zobral dovolenku na to, aby si tu mohol byť s nami alkoholikmi?“. Prikývnem. Smejú sa a zjavne nechápu.

Keď zrazu zaznie: Vytiahnite nože!

Počas obeda sa strhne trochu hustejšia debata. Najskôr si ju nevšímam (som rád, že som rád) a preto radšej oddychujem. Po pár minútach sa však vyostrí. Chlapi zvyšujú intenzitu svojho hlasu, niekoľko z nich sa postaví a v tom momente počujem len: ,,Vytiahnite nože!!!“

Okamžite som vyskočil a premietol si v hlave, že sa nachádzam v zariadení, kde je tak 300 alkoholikov, bezdomovcov či bývalých väzňov. Niektorí sedeli v base dva roky, iní osem. Za neplatnú STK-čku to asi nebolo. Srdce sa mi preto rozbúcha ako počas berlínskeho maratónu. Biť sa neviem, utekať vydržím akurát tak od vchodu po zastávku MHD-čky. Čakám a rozmýšľam ako zareagovať.

Chvíľu je ticho, či pred búrkou, to ešte neviem. Sledujem tváre chlapov. Tie sa v istom okamihu uvoľnia a takmer všetci sa začnú smiať. Vydýchnem si. Bol to len planý poplach. Chlapci si robili srandu. Namiesto toho, aby sa mlátili, si počas roboty skôr pomáhajú. Za to mne sa pred očami premietol celý život.

V ruke držia svoju zbraň: ruženec

Tesne pred tým ako doobedujeme mi jeden z nich hovorí: ,,Jaro a nezabudni prísť večer na ruženec“. Takéto pozvanie som, priznám sa, nečkal. Pozriem sa ešte raz na pána okroti mne či to myslí vážne. Myslí. Tak pozvanie rád prijímam. Neviem čo čakať, uvidím večer.

Už zo zvyku prichádzam na ruženec o 5 minút skôr, no predpokladám, že budem prvý. Omyl. V knižnici už sedí tak 10 chlapov s ružencom v ruke. Niektorí si čítajú duchovnú literatúru, niektorí sa rozprávajú, dvaja sa už zdá sa modlia. Vidieť dvojmetrových mužov, ktorí mi na kopci hovorili o svojom v pobyte v base, tentokrát na spoločnej modlitbe. To je fakt ojedinelý zážitok.

Farár už ide!

Miestnosť sa až do ôsmej zapĺňa. Keď si myslím, že už nie je kde sedieť, zrazu sa nájdu rozkladacie stoličky. Potom si klienti sadajú na skrinky. Niektorí aj na zem. Čakáme už len na kňaza.

,,Farár už ide…“ zaznie v diaľke a v tom okamihu sa všetci utíšia. Ako Marián Kuffa vstupuje do miestnosti, všetci ho sprevádzajú pohľadom. Nemusí povedať ani slovo, každý upriami svoju pozornosť. Takto to vyzerá prakticky vždy. Maroša, ako ho tu volajú, podľa vzhľadu veľmi rozlíšiť neviem, keďže sa oblieka rovnako ako klienti tohto centra (bagandže, zafarbené nohavice a roztrhaná vetrovka). No vždy keď je na blízku, všetci stíchnu a tak viem, že sa začína program.

Ešte pred tým, než začneme s ružencom, Maroš informuje chlapcov o tom, že jeden z ich kamarátov opúšťa centrum. Ide späť do sveta. Marián Kuffa v centre nikoho násilím nedrží. No držať sa jeho pravidiel je naozaj veľká výzva. Preto neviem či sa tešiť alebo smútiť z odchodu jedného z klientov. Zjavne ide o radostnú udalosť. Maroš chce však čosi povedať:

Spomeňte si na to, akí ste prišli

,,Chlapci moji…“ začne a ja netrpezlivo očakávam, čo povie. ,,Skromne odchádzajte. Spomeňte si na to, akí ste prišli. Rozhodujte sa múdro. Robte tak, aby ste sa tam (do neba) dostali. Aby som sme tam dostali. Nie sme svätci…“ Na to sa začnú chlapci smiať. A ktosi povie: ,,Maroš, ale ty si svätý, ty sa do neba dostaneš.“ 

Farár, ktorého poznajú za svoju oddanosť Bohu nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, len skromne skloní hlavu a pokrúti ňou. ,,Nie. Chlapci. Nie. Niekto z nás nevie, kto sa tam dostane. Preto prosím skromne odchádzajte.“ Zdôrazňuje farár a na očiach mu čítať, ako veľmi má chlapcov rád a dal by všetko, aby sa už nevrátili späť na zlé cesty.

V horúčkach na posteli 

DSC05160Štyri dni v Žakovciach mi dali skutočne zabrať. Väčšinu času počas pobytu som trávil mimo zóny komfortu. Často mi bola zima, všade vôkol mňa niekto kýchal alebo kašlal a moja výdrž pri zvážaní dreva nebola ani zďaleka taká, ako u chlapcov.

Nasledujúci deň som sa preto zobudil s horúčkami, bolesťou hlavy, žalúdka a celkovou nevoľnosťou. I napriek tomu, že mi bolo fakt mizerne a musel som celý deň preležať, mysľou som bol s chlapcami na dreve. Veľmi som si prial s nimi stráviť ešte nejaký ten čas.

Našťastie na izbe som býval so zdravoťákom Ottom, ktorý sa o mňa v maximálnej možnej miere staral. A nielen on. Z únavy som v popoludňajších hodinách rýchlo zaspal. Zobudil som sa až na niekoho prenikavý smiech. Otto ma hneď informuje o koho ide: ,,Je to Lucie, tiež je tu dobrovoľníčka. Musím vás okamžite zoznámiť! Je úžasná. Má toľko energie, že ráno vstáva s východom slnka a na izbu sa vracia až neskoro večer. No neboj sa, úsmev nestráca. Je plná radosť – jazdí na lásku.“

Postavila si penzión a odišla, aby sa mohla venovať bezdomovcom

lucia-marosV tejto chvíli som už nevedel, či mi zabrali lieky alebo som naozaj počul dobre – jazdí na lásku? Zrazu sa otvoria dvere, do ktorých vbehne žena plná entuziazmu – Lucia. Neprestajne sa usmieva, stále sa smeje a podáva mi mandarinky – to sú pre teba. Kým poďakujem, Lucia je už preč, išla potešiť aj iných. Neskôr sa však vracia späť, zoznamujeme sa a ja vyzvedám.

Prepisovať vám celý rozhovor s Luciou nebudem. Pre také chvíle sa oplatí navštíviť Žákovce a zažiť toto dobrodružstvo na vlastnej koži. Pretože príbeh, aký so sebou nesie Lucia, by ste museli hľadal veľmi dlho. ,,Pred tým, než som sem prišla, som robila biznis,“ nechá sa počuť. Neviem, či som na toto prekvapenie pripravený a tak len počúvam ďalej. Lucia ako podnikateľka úspešne viedla viaceré prevádzky v maloobchode.

Potom sa však rozhodla splniť si svoj sen. Túžila po vlastnom penzióne, ktorý niekoľko rokov prerábala. Kompletne ho zariadila podľa svojich predstáv, aby ho v Deň D mohla otvoriť a privítať v ňom prvých hostí. Nestalo sa tak. Tesne pred otvorením sa Boha pýtala, či je penzión naozaj to, čo od nej chce. A nech to znie akokoľvek zvláštne, Lucia dostala odpoveď, ktorá ju otočila o 180 stupňov. Odišla na pár dní do kláštora, aby si to celé rozmyslela. Potom zobrala svoj mercedes a odišla do Žakoviec. Novo zariadený penzión nechala kde si tam, kde ho postavili.

Mercedesu sa nevzdala – vozí v ňom bezdomovcov

Teraz je už niekoľko rokov tu v Žakovciach. Mercedesu sa nevzdala – vozí na ňom bezdomovcov a alkoholikov. Striedavo. Niekedy na liečenia, niekedy z basy, niekedy na vyšetrenia. Všetku energiu a úsmev rozdáva tým, ktorí to potrebujú viac ako hostia v jej penzióne, ktorý ani nestihla otvoriť. Už chápem čo myslel Otta tým, keď mi hovoril, že jazdí na lásku.

To bol môj posledný večer, počas ktorého som niekoľko hodín počúval príbeh ženy, ktorá sa rozhodla dať všetko. Ktorá sa rozhodla vzdať sa komfortu, peňazí, úspechu… A to len preto, aby mohla priniesť nádej a lásku tým, ktorými spoločnosť opovrhuje…

Čo si odnášam zo Žakoviec?

Ako píšem tento blog, ožívajú vo mne spomienky na Žakovce. Ja viem, bol som tam len týždeň, no mám pocit, ako by som v posledný deň opúšťal rodinu. Síce som makal najviac ako to šlo, no chlapci takto makajú celý rok. Žakovce sú pre nich miestom, kde mohli nájsť svoju dôstojnosť. Kde našli svoj domov a prijatie.

Asi neviem popísať, čo si z tohto pobytu odnášam. Je to ťažké pomenovať a ešte ťažšie sformulovať do pár viet. No určite si odnášam túžbu vrátiť sa. A taktiež nezabudnúť a heslo Žakoviec:  ,,Tu v Žakovciach platí tzv. 3D: dávať druhým dobro,” povedal mi Otta. Dávať druhý dobro. Hmmm. Dávať druhým dobro…

Chlapci, Maroš, Otta, Lucka, ďakujem vám za príležitosť spoznať vás! A ďakujem vám za vašu službu, za vaše odhodlanie a vytrvalosť.

Prečítajte si aj:

Teta, ďakujem za múdrosť! (klik)

Čo som sa naučil vďaka vstávaniu o piatej? (klik)

Čo cesta vlakom to zážitok: Alebo príbeh o tete Kajke (klik)