Rok 2018 – rok vďačnosti

Tento rok som veľa blogov nenapísal. Tak verím, že vám to vynahradím aspoň týmto koncoročným textom, ktorý bude o tom, aký rok som prežil, kam ma posunul a čo ma naučil. Tak teda poďme na to!

#1 Ticho

Začiatkom tohto roka som navštívil cisterciánsky kláštor v západných Čechách, kde žije 25 mníchov v úplnom tichu, samote a chudobe. Bol to pre mňa nesmierne vzácny čas. Celých 11 dní som sa mohol ponoriť do ticha a spoznávať seba samého bez toho, aby mi niekto hovoril, aký som, aký nie som, čo by som mal alebo nemal robiť vo svojom živote.

Pobyt u cisterciánov alebo ak chcete u trapistov ma zmenil na toľko, že po návrate domov som niekoľko týždňov potreboval byť aspoň 2-3 hodiny denne v tichu. Vyčistiť si hlavu, ujasniť myšlienky, uvedomiť si, čo je v živote dôležité a prestať sa naháňať za zbytočnosťami.

Novy dvur, kláštor, mnisi, cisterciani

#2 Poslanie a vízia

Aj vďaka tomuto pobytu som pochopil, že už sa nemôžem venovať milión aktivitám a preto si musím vo svojom živote „upratať“. Vyskúšal som tzv. koučing, pod vedením Mariána Kolníka.

Po niekoľkých stretnutiach som novým spôsobom uchopil svoje životné poslanie, teda pomáhať mladým ľuďom objavovať ich talenty a rozvíjať ich potenciál. A tiež som sa vrátil k svojej vízii vytvoriť na Slovensku špeciálnu univerzitu, kde by sa mladí ľudia učili prostredníctvom aktivít, praktických projektov a od ľudí z praxe.

#3 Sen, ktorý sa stal skutočnosťou

Okrem toho, už dlho som sníval o tom, že raz na Slovensku vytvorím „školský KomPrax – kompetencie pre prax“, teda niečo, čo by pomohlo priniesť neformálne vzdelávanie do školského prostredia.  Skoro som však na svoj sen zabudol, až kým som nestretol riaditeľku SPŠ dopravnej, pani Romanu Trnkovú.

Slovo dalo slovo a my sme spolu v máji začali vytvárať jedinečný rozvojový program pre mladých s názvom Show your talent. Žiadne jednorázové školenie, ale 6 mesačný intenzívny program. Dve víkendovky, osobný mentoring, praktické workshopy a tímový projekt. Poviem vám, úplne som sa v tom našiel a nesmierne ma baví tento projekt pozorovať, viesť či koordinovať!

#4 Skvelý tím

Okolo programu Show your talent sa nám podarilo vyskladať aj tím šikovných ľudí a ich mená musím uviesť, pretože ma tento rok neskutočne nakopli: Jarka Lipková, Sisa Žabková, Ali Trnková, Ela Klementová, Majo Hríň, Naty Ondrisová a v neposlednom rade Romana Trnková.

Jedinečný rozvojový program Show your talent OZ TEAM

Keď sme pred pár rokmi zakladali občianske združenie OZ TEAM, ktoré dnes realizuje program Show your talent, ako naše motto sme vybrali túto vetu: Spolu dosiahneme viac. A ja sa nesmierne teším, že sa to skutočne deje. Že tento rok som našiel ten najlepší tím, aký som doteraz mal a s ktorým je radosť spolu-pracovať!

#5 Riskovanie a dôvera

Bol to však aj rok, ktorý ma učil byť odvážnym, nebáť sa riskovať a dôverovať. Tak ľuďom, sebe, ako aj Bohu. V lete som sa vydal na stopovačku naprieč Slovenskom, Maďarskom a Slovinskom. Zažil som chvíle, kedy som fakt netušil, kde sa nachádzam, kde budem spať a ako sa dostanem späť domov.

Risk si vyžadoval aj môj 3 mesačný sabbatical, počas ktorého som stopol všetky zákazky či november, počas ktorého som 80% času venoval dobrovoľníctvu vo vlastných projektoch či službe na Godzone tour. Avšak aj v oblasti financií som sa presvedčil, že stálo za to riskovať.

#6 Vďačnosť

Popritom všetkom sa ešte čosi dialo na pozadí. Keďže som mal viac času pre seba, začal som viac rozmýšľať nad svojim detstvom a dospievaním. Rozmýšľal som nad tým, akú rolu zohrali v mojej výchove moji rodičia, učitelia či priatelia.

jaro

 

A poviem vám – čím dlhšie som pátral vo svojich spomienkach, tým viac som si uvedomoval koľkým ľuďom ďakujem za to, kým dnes v skutočnosti som. Niekde v mojom vnútri prepukla obrovská vďačnosť a radosť za všetkých mojich „učiteľov“ a priateľov, za všetky dary či skúsenosti, ktoré som získal. Pochopil som tiež na čo bolo dobré, že som skoro so svojou firmou skrachoval, uvedomil som si, čo som získal vďaka tomu, že sa mi rozpadol vzťah s mojou priateľkou a veľa ďalšieho…

#7 Vytrvalosť

Keď som zistil, že množstvo svojich životných situácii som dokázal pochopiť až s odstupom času a že všetky skúsenosti, ktoré som získal si vyžadovali poriadny tréning, prestal som sa ponáhľať. Tí z vás, ktorí ma poznáte viete, že nerád čakám, rád konám a chcem čo najrýchlejšie vidieť výsledky svojej práce. 

Tento rok som však objavil nový rozmer rastu. Pochopil som, že nemôžem očakávať instatné výsledky a úspechy. Že najprv musím zasiať, až potom budem môcť „žať“ a vidieť ovocie svojej práce. Asi najlepšie moje myšlienky vystihuje kniha Muž, ktorý sadil stromy – vrelo odporúčam.

Bol to vzácny rok

Pretože som pochopil, že nebežím šprint, ale maratón. Že musím byť viac trpezlivý a vytrvalý vo všetkom, čo robím. To je odkaz, ktorý si nesiem do nového roka. Už nemôžem mrhať časom a robiť veci, ktoré prinášajú síce okamžité výsledky, ale sú zbytočné. Je najvyšší čas  robiť dnes veci, kroky a rozhodnutia, za ktoré budem vďačný o 15 či 20 rokov, pretože vtedy uvidím ich skutočné ovocie.

Ako inak by som teda zhrnul rok 2018, ak nie tak, že to bol rok vďačnosti? Pretože som zažil stovky a možno aj tisícky chvíľ, kedy som sa úprimne tešil a prežíval radosť za to všetko, čo mám, čo ma iní naučili, za to, kým som a čomu sa venujem.

Jeden môj priateľ povedal, že pamäť spôsobuje vďačnosť, vďačnosť spôsobuje nádej a nádej otvára nové očakávania. A tých mám pre rok 2019 množstvo.

Prečítajte si aj: 

Koľko stojí ticho? (klik!)

Ako som sa na poslednú chvíľu vyhol syndrómu vyhorenia (klik!)

Ako sme menili vzdelávanie na školách a pomáhali mladým uplatniť sa (klik!)