Študenti na vyučovaní: Skákali, kričali a robili si to, čo chceli

Na tento špeciálny deň som sa tešil už niekoľko dní. Vedel som, že čaro netradičného vzdelávania v podaní Dávida Králika si nielen prečítam na blogu, ale aj skutočne vyskúšam.

Vstávať síce o piatej ráno pre mňa nebola najlepšia alternatíva, ale do Revúcej predsa cesta netrvá obyčajných  5 minút. A tak po dvojhodinovej ceste pristávame na 1. slovenskom gymnáziu v Revúcej. V triede nás čaká viac ako 60 akčných študentov, ktorí zatiaľ ani len netušia čo si na nich „Králik prichystal.“ Po príchode do triedy si nás obzerajú a očami zisťujú, či ide byť nuda alebo zábava. Tu sa už Dávid Králik cíti ako ryba vo vode a preto spúšťa:

,,Dnes sa budeme vzdelávať inak ako ste boli zvyknutí. Naučíte sa niečo, čo v živote skutočne využijete. Dnes ste tu v škole úplne dobrovoľne a ak sa budete chcieť do našich aktivít a parádneho programu zapojiť, bude to super. Ak nebudete chcieť, jednoducho sa nezapojíte. Rozhodnite sa tak, ako chcete vy…“ spustil Dávid Králik a 60 študentov ostalo v úžase.

Byť, alebo nebyť v škole dobrovoľne? Ako by ste reagovali vy? Nešli by ste radšej domov?…

Po niekoľkých sekundách Dávid pokračoval ďalej:

,,Minulý týždeň som bol na panelovej diskusii v Žiline a skúšali sme tam jednu mega vec – planking. Viete o čo ide? Jednoducho asi osemdesiatka študákov  v Žiline si bezdôvodne ľahla na stoličky či stoly. Keď som sa ich pýtal, prečo tak urobili, odpovedali, že som im to povedal.

Teraz sa vás však pýtam: Koľko vecí robíte len preto, lebo vám to niekto povedal, či prikázal?“

Študenti v Revúcej ostali opäť prekvapení touto nevšednou otázkou. Začali sa nad ňou zamýšľať a z ich pohľadov sa dalo vyčítať, koľko vecí robia bežne len preto, lebo im to niekto povedal. Na tomto príklade už všetci pochopili, že sa rozhodujú sami za seba. Ďalšia aktivita, ktorú mal David pripravenú, bola owling – dať sa do pozície sovy hocikde v triede. Tak to teda bolo zábavy, študenti liezli po skriňách, po laviciach, či parapetných doskách.

,,Viete, bol som aktívny už ako mladý chalan. Začínal som robiť nové veci, vytváral som podujatia, či projekty. Prešiel som mnohými profesiami, bol som smetiar, som rozhodca, bol som učiteľ, ktorý zarábal 3x viac ako väčšina učiteľov dnes, som školiteľ a chystám sa vydať knihu. Jednoducho všetky tieto veci robím preto, lebo sa mi chce, lebo to je zábava a preto, lebo mi to prináša zážitky a nové skúsenosti. Nerobím nič čo by som musel, či nechcel. Vždy som sa rozhodol sám a dobrovoľne,“ predstavuje David Králik.

Po tom ako sa študenti dozvedeli nejaké tie informácie o KomPraxe, či neformálnom vzdelávaní, rozdelili sa do skupín a nasledovala ďalšia tvorivá časť – workshopy. Veľkou výzvou pre všetkých účastníkov bola nasledujúca úloha: Máte 2 minúty na to, aby ste si vybrali materiál a pomocou neho sa spojili v triede s prednou a zadnou stenou a stropom,“ Ledva skončila veta a mládež a už rozbehla zdolať túto výzvu – PODARILO SA!

Teraz sa študenti ocitli pred ďalšou výzvou: Spravte túto úlohu s čo najväčšou kreativitou, tak aby táto mini stavba z materiálu, ktorá spojí vytýčené body v triede, zaujme viac ako akákoľvek iná stava. Nápady sa v tej chvíli hrnuli a výsledok stál skutočne za to.

Keď som sa nazrel na iný workshop, zbadal som akčných študentov ako lietajú po triede, kričia po sebe a niečo vymýšlajú. Až po pár minútach som pochopil, že ide o to, aby si žiaci v časovej tiesni vytvorili tú najlepšiu firmu na svete, ešte lepší produkt, úplne najlepšiu reklamnú kampaň, no a aby toho nebolo málo, svoj produkt aj odprezentovať. Bolo úžasné sledovať nasadenie všetkých účastníkov workshopu!

Po štyroch hodinách hier, aktivít a prezentovania nasledovala veľmi podnetná diskusia na tému: ,,Čo nám škola dáva a čo nie“

,,Vzdelávať sa na strednej či vysokej škole znamená načerpávať informácie, poznatky a memorovať teóriu. Škola nám však nikdy nedá zručnosti, ktoré do života potrebujeme. Nenaučí nás tímovej spolupráci, komunikačným zručnostiam, organizačným zručnostiam či riešeniu problémov. Mimochodom viete aký je rozdiel medzi škôlkárom a stredoškolákom? V škôlke vie kresliť každý, to je jedno či dobre, veľmi pekne, alebo výborne – jednoducho vie. Na strednej to už však nevie nikto. Prečo? Pretože škola zabíja tvorivosť a kreativitu. Veď prečo by malo dieťa kresliť, keď mu pani učiteľka v tretej triede povedala, že slnko nemôže byť zelené, ale žlté a že od fantázie treba dávať ruky preč?“ hovorí jeden z facilitátorov diskusie.